Urobiť gesto.  Dostať do kresby život, ktorý chcem zaznamenať aspoň na sekundu vo svojej rozmanitosti.  Taká jednoduchá myšlienka a predsa popiera v sebe otázku  „Robím to správne?“.

 

Pri geste a expresivite nie je priestor pre strach ani pochybnosti.  Pre zaváhanie.  Vyžaduje absolútne spojenie so zobrazovaným objektom,  snáď ani nie nevyhnutne jeho pochopenie,  skôr by som to nazval…  empatiou.  Skúmaním energie plynúcej priestorom medzi nami.  Stav nevedenia, do ktorého sa snažím neustále dostať (Vladimír Kokolia) – Terra incognita.  Oko – objekt – idea – ruka – oko.  Čo sekunda to ťah,  čo ťah to názor,  ktorý je nezvratný,  vibrujúci vo svojej sile momentálneho rozpoloženia.  Presiaknutý autenticitou kladenia plôch a liniek.  Možno práve to ma fascinuje.  Jej úprimnosť.  Čistota jednej zo základných ľudských cností. Kresba, ktorá mi dáva nádej.  Kresba,  ktorá je odrazom nielen zobrazovaného,  ale aj duše.  Dokonalé usporiadanie zdanlivo náhodných ťahov…

Snáď si ani nedávam za ambíciu zvládnutie bravúrnej hyperrealistickej kresby,  ostatne,  je len málo umelcov,  ktorí v nej vedia zachovať výraz a život.  Výraz…  Ten nepoddajný prevít,  ktorý sám predkladá príliš veľa otázok.  Kedy je expresivita na mieste,  kedy upustiť uzdu svojmu vlastnému rukopisu?  Dá sa hľadať alebo sa hľadaním ničí,  pretože príde sám v pravú chvíľu?  Prichádza s otázkou,  „je všetko tak ako sa nám javí alebo je to tak ako to cítime?“